Košice
28. februára (TASR) – Za prvými električkami v Košiciach stála ponuka
berlínskej spoločnosti Henning Hartwich & Co. Tá v októbri 1909
predložila vedeniu mesta žiadosť o koncesiu na prestavbu pôvodnej
pouličnej železnice na elektrickú trať. Počítalo sa s investíciou 1,6
milióna vtedajších korún.
O necelých päť rokov, 28. februára 1914, sa uskutočnilo v meste
slávnostné otvorenie prevádzky osobnej električkovej dopravy. Od tejto
udalosti uplynie v stredu 28. februára 110 rokov.
Pôvodne mestu predložili ponuky štyri spoločnosti – spomínaná Henning
Hartwich & Co., Magyar Vasuti Forgalmi, r. t., Ganz Budapešť a
Siemens & Schuckert Prešporok. Dňa 14. mája 1910 valné zhromaždenie
mesta schválilo ponuku berlínskej spoločnosti Henning Hartwich & Co.
a 1. júla schválili dotáciu 27.000 korún ročne.
Zmluvu medzi mestom a nemeckou spoločnosťou uzatvorili na 60 rokov s
tým, že v roku 1973 celá infraštruktúra, vozidlový park a majetok
spoločnosti prejdú do výhradného majetku mesta bez nároku zaplatenia
protihodnoty. V októbri 1912 zmluvu schválilo Ministerstvo obchodu v
Budapešti a následne zaregistrovalo spoločnosť s názvom Kassai villamos
közuti vasút, r. t., čo v preklade znamenalo Košické elektrické pouličné
železnice, a. s.
Po tomto akte sa pristúpilo na jeseň 1912 k výstavbe troch hlavných a
viacerých vlečkových tratí. Všetky trate, okrem jednej, boli
jednokoľajové a mali rozchod 1435 mm. Jediná na Hlavnej ulici v úseku od
Immaculaty po Vedeckú knižnicu bola dvojkoľajová.
Celková dĺžka tratí dosiahla 24.636 metrov. Vozovňa, ako aj prevádzkové
budovy zostali v miestach pôvodnej vozovne. Robotníkom pracujúcim na
projekte sa za dobrého počasia podarilo za deň vybudovať 500 až
600-metrový úsek vedenia a 300 až 400-metrový úsek koľají.
Kým na väčšine úsekov použili kovové či drevené stĺpy, na Hlavnej ulici
umiestnili okrasné, podobné ako stĺpy verejného osvetlenia. Súčasne
prebiehala výstavba čakární. Prvých šesť bolo z ocele. Výnimkou bola
čakáreň na konečnej zastávke Čermeľ, ktorá bola v secesnom štýle z dreva
a tehál podľa vzoru konečnej zastávky Zugliget v Budapešti.
V júli 1913 budapeštianska firma Ganz és társa dodala do košickej
elektrárne na rohu Kossuthovej (Mlynská) a Éderovej ulice (Ulica
Protifašistických bojovníkov) dynamo potrebné na výrobu elektrického
prúdu pre električku.
Prvé oficiálne návrhy intervalov spojov zverejnili v októbri 1913. Spoje
mali v centre jazdiť v intervaloch každých šesť minút a na ostatných
tratiach každých 12 minút. Odhadovalo sa, že pri priaznivom počasí sa do
Čermeľa za hodinu prepraví 1000 až 1500 ľudí. Počítalo sa aj s
mimoriadnymi spojmi, či už po večernom divadle alebo cez Dušičky.
Prvá jazda nákladných vozňov sa uskutočnila 10. decembra 1913.
Spoločnosť Kassai villamos közuti vasút, r. t. navrhla aj ceny lístkov.
Každú z troch trás rozdelila na niekoľko úsekov. Cena za lístok na
každom úseku bola 12 fillérov (halierov). Samostatnú cenu 20 fillérov
mala preprava na dvoch úsekoch a cestovanie na troch úsekoch stálo 30
fillérov. Lístky boli prestupné.
K slávnostnému zahájeniu osobnej električkovej dopravy došlo 28.
februára o 9.00 hodine pred radnicou a divadlom. Zúčastnilo sa ho
množstvo obyvateľov mesta, vrátane poslancov, mešťanostu, jeho
námestníka a viacerých významných hostí. Pred radnicou vyčkávala kolóna
električiek č.2, 4, 8, 9 a 10. Prvú z nich pokrstil rímskokatolícky
farár Ľudovít Konrády. Po slávnostnej prehliadke a testovacej jazde
začali električky popoludní premávať aj pre verejnosť.
Maximálna povolená rýchlosť na území mesta bola 20 km/h, mimo mesta 30
km/h. V okruhu 40 metrov okolo Dómu sv. Alžbety bola povolená rýchlosť
len 10 km/h. Električky premávali v čase od 06:00 do 22:00 hodiny.
Električky boli približne do roku 1950 jediným druhom mestskej dopravy v
Košiciach.
0